Pilóty predstavujú jednu z najstarších metód hlbinného zakladania stavieb všetkých druhov a v súčasnej dobe aj metódu najrozšírenejšiu. Táto technológia zaujíma jednu z najvýznamnejších pozícií v technológiách zakladania dodávaných stavebnými firmami.
Pilóty sa delia v zásade na dve skupiny, a to podľa toho, či pri ich výrobe je potrebné zeminu odstrániť z priestoru, ktorý pilóta zaberá alebo dôjde rôznym spôsobom k roztlačeniu tejto zeminy do okolia budúcej pilóty. Najviac sa používajú pilóty vŕtané, ktoré sú hlavným a typickým predstaviteľom prvej skupiny pilót. Tvoria viac než 80 %-ný podiel všetkých pilót na našom trhu. Je to dané ich relatívne najväčšou univerzálnosťou, vzhľadom na geotechnické a geologické podmienky na našom území a takisto aj istú tradíciu a skúsenosti s veľkopriemerovým vŕtaním.
Podľa STN EN 1536:2003 sa za vŕtané pilóty považujú jednak prvky kruhové s priemerom 300 - 3000 mm bez obmedzenej dĺžky, jednak prvky nekruhové, tzv. lamely podzemných stien, ak sú betónované v jednom zábere a ak je ich prierezová plocha menšia než 10 m2. Vŕtané pilóty sa navrhujú predovšetkým ako hlbinné základy schopné prenášať sústredené osové zaťaženie (hlavne tlakové), ale tak isto aj zaťaženie priečne. Vzhľadom k ich veľkej únosnosti, dĺžky a votknutia do únosného podložia, sa veľmi často navrhujú ako osamelé, tvoriace priamo základy stĺpov hál a mostov. Ich hlavy možno zabezpečiť monolitickými vŕtanými pätkami s kalichmi pre priamu montáž prefabrikovaných železobetónových stĺpov, alebo spojovacou výstužou pre naviazanie stĺpov monolitických. V prípade mimoriadne veľkých zaťažení sa navrhujú v skupinách spojených v hlave železobetónovou pätkou, pásom či doskou.
Vrty pre pilóty sa robia väčšinou technológiou rotačného naberového vŕtania pomocou špeciálnych strojov, predovšetkým vrtných hrncov (šap), špirál a koruniek, výnimočne aj pomocou drapákového hĺbenia. V nestabilných zeminách sa vrty pažia, aby v celom priebehu inštalácie pilóty bola zaistená stabilita jej stien a dna. Pre paženie vrtov s priemerom do 1500 mm sa používajú oceľové spojovateľné pažnice, ktoré sa inštalujú buď priamo pomocou špeciálneho nástroja na vrtnej súprave, alebo pomocou tzv. dopažovacieho zariadenia, ktoré slúži ako k inštalácii, tak i k vyťahovaniu pažníc. Len k paženiu vrtov veľkých priemerov sa v súčasnosti využívajú ílové pažiace suspenzie.
Po dovŕtaní a vyčistení vrtu sa obyčajne vkladá armokoš. Potom nasleduje betonáž pilóty, ktorá sa v prípade suchých vrtov robí pomocou betónovacej (usmerňovacej) rúry s násypkou, ktorá usmerňuje prúd betónu do vrtu tak, aby nedošlo k jeho roztriedeniu. Vrty zvodnelé alebo pažené ílovou suspenziou sa betónujú tzv. metódou Contractor s použitím vodotesnej, rozpojovateľnej kolóny sypákových rúr. K betónovaniu sa používa betón triedy C16/20 až C25/30 s vysokým stupňom spracovateľnosti, ktorý je potrebný pre dokonalú betonáž pilóty.
Po zabetónovaní pilóty sa nesmie začať vŕtanie ďalšej pilóty v okolí s osovou vzdialenosťou menšou ako 5 m skôr ako o 24 hodín. Hĺbenie jednej pilóty má prebiehať nepretržite a vrt sa má zabetónovať v ten istý deň, v ktorom sa zhotovil. Preberanie vrtu sa má zahájiť najneskoršie 2 hodiny po skončení vŕtania. Pred betonážou, nie skôr než 1 hodinu pre osadením armokoša sa odvŕta sediment na dne vrtu a suspenzia sa premieša pomalým pohybom vrtného nástroja pri pomalej rotácii.